V poslednom čase sa u nás vedie debata o tom, ako by mali vyzerať Tatry. Či na Štrbskom plese postavia hotel, zjazdovku a parkovací dom, či v Jasnej vyrastie ďalší hotel a neviem čo všetko ešte. Nejako sme na tie naše Tarty citlivý. Chápem, je to krásny kus našej krajiny a mali by sme si ho zachovať. Neboli sme ale až tak citlivý pri otázkach, ako by mali vyzerať naše mestá. To už chceme, aby za nás nerozhodovali cezpoľní. Oni nech sa starajú do svojich miest. A tak nie je žiadúce, aby sa ktokoľvek vyjadroval k nábrežiu v Bratislave, námestiu v Banskej Bystrici, či korze v Košiciach. Pokiaľ sa iní budú hádať, ja si užívam výhľady, ktoré mi ponúka naša dedinka. Skôr jej okolie. Naposledy som sa s drahou vybral na prechádzku. Počas nej nás v lese zastihla prehánka a tak sme ju prečkali ukrytí v zrúcaninie hradu. Takýto pohľad sa mi naskytol, po tom, čo opäť vykuklo slniečko:
Nie je to výhľad na Lomničák, či iný z Tatranských štítov, ale stojí za to. Vždy som rozmýšľal, čo ľudí prinútilo usadiť sa v tejto oblasti. Ke'd sa pozriem na okolie z hradného kopca, stráca tá otázka zmysel. Údolím sa už v dávnych dobách vynula Jantárová cesta, spájajúca Baltik so Stredozemným morom.
Tam dole, je naša dedinka. A v nej, niekde tesne pred jej koncom, aj náš dom.
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som si myslel :)