Povedal som si, že spojím príjemné s užitočným. Svoje pracovné povinnosti som spojil s krátkou túrou v Nízkych Tatrách. Ak sa tám moja túra dá nazvať krátka. Pred tým, ako som vyrazil na nakrúcanie do Žiliny, ubytoval som sa u kamaráta v Jasnej. Že spolu s deťmi vyrazíme na Ďumbier. Ešte tam neboli, motivácia nechýbala. Úprimne, vôbec to nevyzeralo, že by sa výlet podaril. Celú noc lialo a riadne sa blýskalo. Budík ma zobudil o piatej, no ani vtedy nič nenasvedčovalo tomu, že vyrazíme. O pol šiestej som si zbali svoje veci, že pôjdem sám. Aj keby som mal zmoknúť. No moja drahá zavelila, že ideme všetci. A tak deti museli opustiť teplo postelí a pobaliť ruksaky. Môj časový plán dostával trhliny. Čakala nás riadna štreka. Plán bol takýto: Chopok, Ďumbier,cez Krúpovu hoľu na Krakovu hoľu a potom dole po modrej.
Oli sa samozrejme chcel ukázať a nasadil tempo. Dorotka mu nestíhala, tak som navrhol, že ja pôjdem s Olim a dievčatá pôjdu svojim tempom. Aj tak bolo. No ani nie v polke cesty na Chopok, začal Oli krívať. Otlačili ho topánky. Vybral som leukoplast a zrealizovali sme prvú pomoc. No okrem otlakov to aj riadne prepálil a už vôbec nevládal. Na vrchole Chopka nás čakala taká hmla, že sme nevideli ani stanicu lanovky. Na moje prekvapenie sme dohnali stratu, ktorú sme mali oproti môjmu pôvodnému plánu. Chopok sme zdolali tesne po otvorení reštaurácie. Využil som to na občerstvenie kávou a koláčikom. Oli ostal v reštike, čakať na dievčatá. Ja som sa rozhodol pokračovať. Podarilo sa mi dokonca predbehnúť môj plán a na Ďumbier som sa dostal takmer pol hodinu pred plánovaným časom. Počasie sa zmenilo. Hore bolo zrazu krásne!
Kvôli tomu sa oplatí skoro ráno vstávať a vydať zo seba všetkú energiu. Keď som schádzal na Krúpovu hoľu, zavolali dievčatá. Oliho naložili na lanovku a poslali späť, ony sa vybrali na Ďumbier. Ja som pokračoval ďalej sám. Cestou som stretol asi iba päť ľudí. Všade ticho, kľud a krásne výhľady.
Miestami som mal aj strach, lebo v kosodrevine by ma veľmi ľahko mohol prekvapiť medveď. No našťastie, neprekvapil :) Dievčatám som odporučil, aby šli cestou, kde je viac ľudí. Ja som pokračoval v pôvodnom pláne. Na Krakovu hoľu som ešte vyšiel v pohode. Horšia bola cesta dole...
Už som nemal takmer žiadnu energiu a došla mi voda. Jedla som síce mal kopu, ale bez vody sa nedalo konzumovať. Nuž, trošku som to podcenil. Alebo ani nie? Mojim cieľom bolo riadne sa fyzicky zničiť. A to sa mi podarilo. Keď som konečne zišiel medzi ľudí, už som naozaj nevládal. Krátky oddych, niečo na osvieženie a vydal som sa k rodinke. Dievčatá prišli len niekoľko minút predomnou. Aj ony si výlet užili :) A Oli? Chlap, hrdina, dub, vojak, na Ďumbier nevyšiel. Možno nabudúce...
V nohách som mal takmer 37kilometrov.
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som si myslel :)
Comentarios