Ako som na Východ za šťastím išiel /zabili Kenyho, parchanti!/

Stalo sa niečo, čo som síce čakal, ale tajne som dúfal, že k tomu nikdy nepríde. No po tom, čo sa náš región dostal na čelo v neočkovaní a následne aj v počtoch pozitívnych prípadoch na covid, a po uvoľnení opatrení na školách, mi bolo jasné, že skôr, či neskôr si darček v podobe pozitívneho testu odnesiem aj ja. Začiatkom novembra sa tak aj stalo. Doma som si urobil samotest, lebo deti ceý víkend soplili a v pondelok to chytilo aj mňa. Všetci vyšli dobre, len ja som mal test pozitívny. Zavrel som sa teda do spálne, ešte že máme všetko pripravené aj na takéto situácie. Terás mám doma viac, ako na námestá v Bardejove a tak izolácia nebola problémom. Nahlásil som sa na PCR test, informoval lekára i zamestnávateľa a začala moja izolácia.

Takéto pozdravy mi osielala Dorka :)

Musím sa proznať, že to bolo pre mňa niekoľko dní strávených v surealistickmom delíriu. Vďaka teplotám som mal niekoľko halucinačných snov. Načrel som do útrob mojeho detského podvedomia, postretával som svojich dávno mŕtvych kamarátov a nakoniec som sa ocitol doslova v Metropolise, na ktorý sa premenila autobusová stanica v Košiciach. Tá sa v mojom sne nachádzala v obrovskej továrni, kde bol gigantický lis, ktorý obsluhoval jeden pánko špinavý od oleja. Vžda vyskočil od radosti, keď stlačil tlačítko a lis s ohromným rachotom vykonal svoju činnosť. Celým nástupišťom to vtedy otriaslo a on sa na tom výbrne bavil. Ja som však bol zmätený, lebo tam boli nástupištia na všetky smery, len do Bardejova nie. A tak som sa túlal a hľadal. Popri tom každú chvíľu zabudácal lis a pánko sa schuti zarehotal. Podarilo sa mi nájsť tunel, v ktorom milá pani predávala lístky do Bardejova. Aj mi jeden predala. Len ma upozornila, že mi ho šofér vôbec nemusí uznať a platí iba hodinu. Dovtedy musím prejsť viac ako polovicu cesty. Inak je lístok neplatný. Bohužiaľ, nevedela mi povedať odkiaľ a kedy pôjde najbližší autobus do Bardejova. A tak som sa opäť túlal tým prapodivným miestom. Čas mi bežal, všade sa ozýval rachot mohutného lisu a autobus nikde… niekde tu som sa zobudil. Prehodil som prepotený paplón a pokračoval v ďalšom surealistickom dobrodružstve. Keď nič iné, aspoň mi otvára myseľ táto choroba a posúva hranice možného. Pri niektorých výjavoch som sa naozaj aj bál, lebo to boli kombinácie sna v sne zmiešané s tým, čo som naozaj prežil. Ráno som vždy chvíľu predýchaval moje nočné zážitky.



Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som si myslel :)

73 views0 comments