Plánoval som dnes po takmer dvoch týždňoch doraziť k rodinke do našeho Zborovského bejskempu.
I všetko som naplánoval tak, aby sa mi to podarilo. Tri dni v strižni som zredukoval na jeden a pol už len tým, že so zakúpil lístok na náš super rýchly, pohodlný, plne klimatizovaný a podporený dobrou wifi vlak národného dopravcu, pýchou tejto krajiny vlak IC. Prekvapila ma pani strihačka, ktorá bola ochotná somnou sedieť do večera bez prestávky v strižni. Teda takmer bez prestávky. Dali sme si pauzu na obed. A v piatok ráno, 10:30 boli relácie pripravené tak, aby som tam už sedieť nemusel. Čakala ma ešte jedna porada a o jednej bolo vybavené. Hovorím si, nepôjdem domov skôr, lebo vlaky sú plné a ja mám lístok v prvej triede. Nebudem sa predsa tlačiť ako bedač niekde v dvojke! Dal som teda obed, kávu s kamarátom a pomaly som sa vybral na stanicu. Ešte že mám taký pocit kontroly nad všetkým, čo sa týka času a lístkov. Čekol som teda ten svoj prvotriedny lístok do super vlaku národného dopravcu a zistil, že je zakúpený na predchádzajúci deň. Okamžite som sa rozrehotal. Ja a čas, nie sme veľký kámoši. Minúty, hodiny, dni, týždne, roky a ja, to je boj. Najzákernejšiu otázku, ktorú môžem dostať je: "Koľko máš rokov?" Nechápem ju. Osemnásť som už mal a teda je úplne jedno, o koľko mám viac. Vždy si to prerátam na prstoch a nesmelo poviem číslo, lebo isto to nikdy neviem.
Po zistení, že lístok vlastne nemám a celý deň som zabil čakaním na večerný vlak, som rýchlo cez mobil zakúpil nový. Tento krát so správnym dátumom. Jediná chyba bola, že bol do detského kupé. Keďže je piatok, iný som už nezohnal. Ale podobných lúzrov ako ja v ňom bolo plno. Pekne som sa teda celú cestu tlačil s piatimi ďalšími v detskom kupéčku...
Snáď teda zdarne dorazím až domov. Príjemný víkend všetkým cestovateľom :)
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som myslel :)