• Peter Kovacik

Ako som na Východ za šťastím išiel /krásavica na Dunaji/


Milí moji bratislavskí kamaráti. Nikdy som si neuvedomoval, ako neuveriteľne zlé ovzdušie je v tomto meste. A nemám na mysli politické, pracovné, či iné metafory na tému ovzdušie. Ide mi naozaj o ovzdušie, ktoré sa dostáva do našich pľúc. Keď som do našej najhlavnejšej dediny vo svojich osemnástich rokoch prišiel, nemal som nijaké zdravotné problémy. Časom som si vypestoval alergiu. Niekedy na prácu, niekedy na ľudí, ale hlavne aj takú naozajstnú. Aj vďaka prostrediu, v ktorom som tu žil. A nikdy som to nejako zvlášť neriešil. Ale stalo sa, že som po osemnástich rokoch našu najhlavnejšiu dedinu opustil. Nie však navždy. Lebo zarábať chechtáky treba, ak chcete, aby bolo doma veselo. Naposledy, keď som vystúpil z vlaku a šinul som si to po Štefáničke do mojej dočastnej postele, uvedomil som si, aký strašný vzduch je v tej našej hlavnej dedine. A to už bolo takmer pol jedenástej večer. Autá už nejazdili, no smrad po nich ostal. Moje pľúca dostali poriadne zabrať. Teším sa domov, aby som sa trošku zregeneroval. Nadýcham sa tam čerstvého vzduchu, lebo v okolí skrachovali všetky podniky a už tam nič nie je. Ani práca pre ľudí. Rozmýšľam tak, že ako to spolu súvisí. Máš prácu, ale máš aj znečistené prostredie. Nemáš prácu, môžeš dýchať čistý vzduch. Čo je teraz lepšie? Otázka ako z Hamleta!

Odpoveď už nechám na každého z vás. Mne celkom vyhovuje čistý vzduch, ktorý môžem doma dýchať. A potom sa prídem trochu zašpiniť do hlavnej dediny. Či už metaforicky, alebo aj naozaj.

Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som myslel :)  

#šťastienavýchode #bardejov #peterkováčik