Tak som opäť po dlhšom čase dorazil domov. Nejak moje deti asi pociťovali moju neprítomnosť, lebo Oli sa rozhodol, že mi dá darček, ktorý mi pripravil na Deň otcov. Dostal som dve takéto kresby:
Nuž a trošku som si pri nich zarozmýšľal. Ako mám vlastne šťastie, že tie moje deťúrence mám. Lebo by som v našej milovanej krajine vôbec nemusel. Také šťastie nemali mnohí, ktorí boli v deväťdesiatych rokoch večer na ulici a dobili ich tam. Ja som mal šťastie. Asi som bol na bezpečnejších uliciach. Také šťastie nemal napríklad Daniel, ktorého večer na Tyršovom dobodali vymetené hlavy, ktoré mali asi dosť vplyvných kamarátov, lebo sa im doteraz nič nestalo. Také šťastie nemal filipínčan Henry, ktorému takmer odkopol hlavu típek z Dunajskej Stredy, v podstate len tak. Také šťastie nemal Ján a Martina, lebo Ján si dovolil niečo napísať a tak ich zastrelili u nich v dome.
Vyzerá to tak, že by som sa mal poďakovať všetkým vymeteným hlavám, že tu môžem ešte stále byť a tešiť sa zo svojich detí. A vy všetci tiež. Lebo nikdy neviete, kedy takú vymetenú hlavu stretnete...
Koľký ešte nebudú mať to šťastie, aby sa tu konečne niečo zmenilo?
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som myslel :)