Podarilo sa mi byť doma cez víkend. Čo teda nebýva veľmi často! Ale z času na čas sa podarí. No a tak sme plánovali, čo by sa dalo robiť. Sobota je jasná – robí sa na záhrade. Nedeľa už taká jasná nie je. Na záhrade sa robiť nesmie, teda nič sa robiť nesmie, lebo veď sme na dedine a čo by povedali susedia, keby sme v nedeľu robili? Nuž, tak na nedeľu treba vždy vymyslieť aktivitu, ktorá nie je považovaná za prácu. A keďže máme radi bicykle a bicyklovanie nás baví, rozhodli sme sa, že vezmem dedka, Olivera a pôjdeme cez kopec do Poľska. V sobotu som Olimu nastavil na maminkinom bicykli sedadlo tak, aby dočiahol na pedále a trénoval prehadzovanie, keďže jeho bicykel nemá prehadzovač. Behal popred dom a po lúke, no a trénoval. Každému hovoril, že musí trénovať, aby mohol ísť do Poľska.
A tak prišla nedeľa, dali sme obed a prichystali našich dvojkolesových tátošov. Samozrejme babka a maminka protestovali od rána, že je to ďaleko, že je to veľký kopec a neviem čo všetko. Našťastie sa im Oliho nepodarilo zmanipulovať. Okolo druhej sme nasadli na tátošov. Na čele nášho pelotónu bol dedko, Oli v strede a ja som ho uzatváral. Cesta do Poľska bola stále do kopca. Dve dedinky ešte úplne v pohodičke, dobrá cesta, ale potom sme to otočili do lesa na cestu, kade zvážajú z lesov drevo. Nikam sme sa neponáhľali a po prvých dvoch kilometroch prišla prvá pauza, lebo treba sa napiť a už ideme veľmi dlho a kedy už tam budeme. Podarilo sa nám opäť osedlať tátošov a pokračovali sme. V Stebníku, opäť prestávok :) Za Stebníkom tiež. Takto sme sa presúvali doslova po metroch. Ale šli sme. Prvá kríza prišla v lese. To bola naozaj dosť rozbitá cesta. Trošku sme bicykle potlačili a na rovinke sme sa opäť previezli. Podarilo sa nám prekročiť štátnu hranicu. Nie prekročiť, prešli sme ju na bicykli. To bol úspech. Na hranici opäť prestávka. Urobili sme si spoločnú fotku, napili sme sa a pustili sme sa dole kopcom. To sa Olimu náramne páčilo, lebo konečne nemusel šliapať. Do Wysowej, kam sme mierili sme dorazili už bez prestávky. Aj pre to, lebo kopce sme mali za sebou. Občerstvili sme sa hranolkami a trošku sme si oddýchli. To bolo potešenia, ako je rád, že predsa len na cyklovýlet šiel. Veď my sme cykloturisti. Ale keď prejdeme hranicu, už budeme iba cyklisti. Aj taká je detská logika :) a cesta domov. Úplná paráda. Kopec na Poľskej strane nebol ani veľký, ani strmý. Museli sme si dávať pozor na našej strane, kde je cesta dosť zničená kvôli ťažbe. Takže nás poriadne vytriaslo. Ale medzi dedinami sme dali dokonca tridsiatku! To bolo radosti.:) Na moje prekvapenie, aj dedko to zvládal úplne v pohode. Keď Oli v úvode začal vymýšľať myslel som, že sa budem musieť s Olim otočiť. No dedko to zvládol bravúrne a dokonca sa dohodli, že budú spolu chodiť častejšie. Uvidíme, ako dlho ich to bude držať. Ja takéto rodinné výlety len privítam :)
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM.
Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som myslel :)