Milý čitateľ, neber tieto riadky ako nejakú relevantnú recenziu diania na poli filmovom. Skôr je to taký môj osobný výlev
a postrehy z diania na slovenskej filmovej scéne.
Keď čítaš tieto riadky, už si určite mohol vzhliadnuť všetko, o čom tu polemizujem.
Aby som nezačal negativisticky, skúsim najskôr čo ma zaujalo. Určite si si všimol, milý čitateľ, že sa našimi kinami prehnal ČERVENÝ KAPITÁN. A celkom úspešne. Mňa okrem úspechu filmu zaujalo, že konečne tu máme medzi filmármi po dlhočiznom čase niekoho, kto sa nebojí hovoriť o dobe, v ktorej sme tu žili po našej vysnenej a zamatovej. V dobe, keď sme často nevedeli nielen kde je sever, ale ani kde sme my. Toto prelomenie mlčania vnímam veľmi pozitívne a pevne dúfam, že aj iní autori naši filmoví budú trošku viac reflektovať súčasnosť.
No a keď už som pri hranom filme, budem pokračovať v tomto žánri. Dostal sa ku mne treiler na nový slovenský film AGÁVA. Že aby som pozrel a zdieľal a lajkoval. Tak som ho teda pozrel. Ale nezdieľal a ani nelajkoval. Keď čítaš tieto riadky, milý čitateľ, s veľkou pravdepodobnosťou si už mal možnosť tento film vzhliadnuť v kine. Ja osobne som nedokázal dopozerať ani ten trajler. Téma neaktuálna a dialógy neuveriteľne. Jediné, čo ma zaujalo, bola hlavná predstaviteľka Nade. Hovorím si, dobrý doktor ju určite vyzlečie, oplatí sa vydržať. No nevydržal som. Tak ani neviem, či ju vyzliekol. Na samotný film si milý čitateľ musíš urobiť názor sám. Ja ho nemám, lebo som nemal síl, ani chuť stratiť čas jeho pozeraním v kine. Ovplyvnil ma prvý dojem z pozretého trajleru. Dôkaz toho, že prvý dojem je naozaj dôležitý...
Presuniem sa k slovenskému dokumentu. V marci pokrstili dvd filmu TAK ĎALEKO, TAK BLÍZKO Jara Vojteka. Udalosť o to milšia, že ide o naozaj dobrý film. Téma aktuálna a spracovanie “tradične” dobré. U Jara som zvyknutý na určitý štandard a ten pri jeho dokumentoch nachádzam vždy. Slovné spojenie “tradične dobrý” by sa mohlo zdať aj ako klišé. Ale keď film vzhliadneš, milý divák, pravdepodobne budeš zdieľať môj názor.
Pri dokumente ešte na pár riadkov ostanem. Miro Remo vypustil do sveta svoj ďalší dokument. COOLTÚRA je dnes oveľa dôležitejšia, ako sa možno zdalo v dobe jej realizácie. Keď nám tu páni v hnedých kabátoch hovoria,
čo môžeme a nemôžeme ponúkať divákom na divadelných doskách a expresívne umenie považujú za neprípustné, debata o cooltúre je oveľa naliehavejšia. Hovorím si, ešte že páni nechodia do knižnice. Lebo neviem, čo by som deťom večer pri zaspávaní mohol čítať.
Keď sme pri deťoch, odporúčam síce americkú produkciu, ale ovenčenú oscarom. Animáčik V HLAVE, je veľmi milé
a príjemné dielko. Môj syn to dal päť krát za sebou! Rozprávočka o tom, ako nás ovládajú emócie a ako sú pre nás dôležité. Odporúčam milý čitateľ, či už deti máš, nemáš, alebo sa len chystáš mať, skús si rozprávočku pozrieť. Citlivejším povahám sa možno aj zarosia očičká.
No a na záver späť domov. V čase písanie tohto textíku filmoví akademici zverejnili nominácie na národné filmové ceny Slnko v sieti. Teším sa na vyhlasovanie víťazov. Tento rok sa nebudeme musieť hanbiť. Podľa výberu hodnotím obdobie posledných dvoch rokov, keďže cena sa udeľuje raz za dva roky, ako veľmi plodné a úspešné.
Nehovoriac o tom, že medzi nominovanými mám aj pár osobných priateľov.
Toľko filmové udalosti, ktoré ma zaujali, či o ktorých som musel napísať.
Tento a mnoho iných textov si môžete prečítať v časopise GAMBATY, kultúrneho zinu z bardejovska, nielen však len
o bardejovskej obskúrnej kultúre…