• Peter Kovacik

Ako som na Východ za šťastím išiel / pred zákazom vychádzania /

Tak sa nám nejak stalo, že stále máme zákaz vychádzania. A keďže bývame na konci dediny, chodíme na prechádzky cez okolité polia, lúky a lesy. Naposledy sme sa vybrali aj s deťmi. Aj sme to ľutovali, lebo celou cestou sme počúvali, ako ich nútime chodiť na prechádzky, že sme starí a strašne trápni. Čo už... Pravdou je, že nemladneme!

Ale aj tak to stálo za to. Myslím :) Prešli sme popri potoku až k vojenskému cintoránu pri Stebníku. O tom som už písal. Územie, kde žijem bolo počas oboch svetových vojen frontom. Na cintoríne je pochovaných takmer dvesto vojakov rakúsko-uhorskej a ruskej armády. Začiatkom apríla sa v tých miestach začala ofenzíva. Delostrelecká paľba a útoky trvali niekoľko hodín. Po nich ostalo takmer dvesto mŕtvych vojakov, pochovaných len na tomto cintoríne. V okolí je takých niekoľko. V každej dedine aspoň jeden a v okolitých lesoch sú postavené krásne drevené stavby, ktoré pripomínajú tieto udalosti. Chvíľu sme posedeli na lavičke a pokračovali prechádzkou popod les, k chatkám. Naskytol sa nám krásny výhľad na našu dedinku.


Takto si tu žijeme, vraj v najväčšej dedine v okrese. A to bol Zborov do konca prvaj svetovej vojny mesto. Počas vojny ho vypálili a už nikdy sa mestom nestal. Cestou domov sme opäť počúvali, ako je strašne trápne, že musia deti chodiť s nami na prechádzky. Vrátič sme sa samozrejme stihli pred ôsmou. Veď dodržujeme predpisy.

Čo vám poviem, starý som, trápny som, ale pekne tu je :)


Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som si myslel :)

17 views0 comments