Každoročne si v našom malomeste pripomíname výročie oslobodenia. Deti sa tešia, že uvidia vojakov. Čo však každoročne preváži, je zber vybúchaných nábojov. Hneď, ako vojaci oslobodia mesto, vrhnú sa na bojisko deti a zbierajú nábojnice. Každý rok takto u nás doma pribudne niekoľko kusov železa.
Tento rok dostala Dorka od okoloidúceho vojaka aj jeden nepoužitý náboj. Oli to takmer nepredýchal. Celý čas ju prehováral, aby mu ten náboj dala. Nakoniec, po vyhrážkach, že odíde do Anglicka a začne tam nový život, Dorka so slzou v oku, mu ten náboj dala. Nechcela, aby od nás odišiel. Ani nie minútu na to, stretol kamaráta. Ten mal aj drevenú atrapu granátu. Oli sa dozvedel, že tam boli aj stánky, kde sa takéto vecičky dali kúpiť. Vystrelil z kaviarne a hnal sa mestom, lebo sa bál, že tam už stánok nebude. No na jeho šťastie to ešte stihol. Už síce balili, ale poliaci urobia biznis vždy. Namiesto atrapy granátu však Oliho zaujala vzduchová pištoľ. Hneď si zrátal, koľko má doma peňazí a začal spracovávať mamu, aby mu do nej doložila. Nechápem ako, ale podarilo sa mu nielen zjednať cenu, ale aj ukecať našu mamu, že mu peniaze požičia. A tak kúpil pištoľ. A keďže na nej ušetril, ostalo mu aj na granát. No a keď už mal pištoľ, pánko mu ponúkol aj diabolky, čo búchajú. Opäť zjednal cenu a prehovoril mamu. To ma opäť udivilo.
Domov sme sa teda pobrali so vzduchovou pištoľou, dreveným granátom, búchajúcimi diabolkami a kopou vystrieľaných nábojov.
Druhý deň sme pištoľ museli hneď vyskúšať. Na moje prekvapenie sme s ňou trafili terč. A diabolky pekne búchali. Oli skonštatoval, že keby náhodou vyhrali voľby fašisti, bude nás môcť ochrániť a nemusíme sa ničoho báť. Tak som teraz už trochu spokojnejší. Keby náhodou aj vyhrali...
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som si myslel :)