Ako som už spomínal, zavialo ma to až do Číny. Nedalo mi trošku sa zamyslieť a porovnať. Prvé mesto, kde som sa stretol z Čínou bol Hong Kong. Iste. Nie je to Čína. To vám potvrdia aj miestny. Je to neskutočné mesto. Naozaj tu vedia postaviť čokoľvek. A to nehovorím len o tomto meste. Tento poznatok by sa dal rozšíriť na celú krajinu. Veď tu nie je problém ani otočiť tok riek, čo je to nejaký most, budova, alebo čokoľvek iné?
Hong Kong ma prekvapil aj príjemným počasím. Teda nerátal som, že tam bude ako u nás, ale dvadsať osem stupňov bolo pre mňa dosť. Hlavne tá vlhkosť. Keď sa to tak vezme, toto mesto bolo najmenšie, ktoré som na svojom pracovnom výlete navštívil. Hong Kong bol doslova dovolenka. Pozreli sme nejaké turistické atrakcie, navštívili sme aj miestne "nákupné" ulice a nejaké tie mrakodrapy. Výhľady boli neskutočné!
Druhou zastávkou bol Shenzhen. Také menšie, dvanásť miliónové mestečko. Keď som našej sprievodkyni povedal, že ja žijem na dedine, ktorá ma okolo tritisíc obyvateľov, začala sa smiať. Nehovoriac o tom, ako ju pobavilo, keď sme povedali, že Slovensko má 500 kilometrov od východu na západ. Zaujímavé pre mňa bolo, že z Hong Kongu do Shenzhenu je to asi tridsať minút. Shenzhen vznikol na zelenej lúke. Vybudovali ho naozaj moderne. Žijú v ňom prevažne mladí ľudia. Pred vstupom do mesta je kontrola. Taká normálna hranica, kde vás pekne preveria. Pretože vstupujete na kontinentálnu Čínu. Keď sme sa pýtali, prečo nerobia takéto kontrolu priamo v Hong Kongu, dozvedeli sme sa, že tým by mesto mohlo stratiť svoj výnimočný status v rámci krajiny. Pretože v Hong Kongu platia anglické normy, ktoré tu zaviedli kolonizátori. A keby na jeho územie vstúpili Číňania so svojimi zákonmi, už by nemuselo byť také nezávislé. Aj preto sú kontroly pri vstupe do Shenzhenu. Tie musia absolvovať tak miestna ako aj turisti. Všetci potrebujú víza.
Teraz trošku k Shenzhenu. Mesto je obrovské. Ale to v tejto krajine asi všetko. Na to si treba zvyknúť. A treba si zvyknúť aj na to, že nás Číňania už dávno predbehli. či už ekonomicky, alebo aj technologicky. Magnetické rýchlovlaky, obrovské budovy, neuveriteľne vyzerajúce projekty, to všetko tu už dávno je. A okrem toho aj kontrola, na ktorú sú domáci zvyknutí. Kontrolu doviedli do dokonalosti. Navštívili sme firmu, ktorá sa zaoberá okrem výroby smartphonov, aj rôznymi inými technológiami. Pozrel som si ich projekt smart city. Neuveriteľné! Všetko, respektíve väčšina všetkého je zameraná na rozpoznávanie osôb, áut, proste všetkého, čo sa hýbe. V Shenzhene je takmer nemožné niekam utiecť. Kamery sú všade a váš pohyb dokážu monitorovať s takmer 100% presnosťou. Technológie dotiahli tak ďaleko, že tvár dokážu rozoznať na vzdialenosť dva kilometre. Ale okrem toho tu nájdete aj "trh" so súčiastkami. Telefón vám dokážu poskladať priamo na ulici, pokiaľ si donesiete všetky súčiastky. Normálne to vysypete maníkovy na stôl a na druhý deň môžete mať svoj iPhone, alebo akýkoľvek iný telefón. Dokonca vám pred kúpou predávajúci povie, že to, čo predáva je fejk, ale taký dobrý, že by to nikto neodhalil.
Zo Shenzhenu som sa vydal do Šanghaja, kde moja cesta po Číne aj skončila. A opäť mi neostávalo iné, ako sa len čudovať. Nad tým, že dokážu fejknúť aj vlastnú históriu a vybudovať umelé "historické" mestá, kde je množstvo turistov a ešte väčšie množstvo tovaru. Rýchlovýťah na druhú najvyššiu budovu sveta ma vyviezol za menej ako tridsať sekúnd. Mestom sme sa presúvali hodiny a stále sme ho neopustili, technológie opäť za ničím nezaostávali. Čína ma veľmi príjemne prekvapila. Naozaj sme ďaleko za nimi. Jedno nám však závideli. Že si vieme užívať život. To by sa vraj chceli naučiť. Nuž, to sa fejknúť nedá....
Paradoxom mojej cesty bolo cestovanie. Po 17 hodinách cesty zo Šanghaja do Bratislavy ma čakalo ešte ďalších sedem hodín cestovania po Slovensku. Posledných 460 kilometrov mi nielen že trvalo z tejto cesty najdlhšie, ale boli aj najdrahšie.
A keďže ma nejako zmohol časový posun, sedím tu o tretej ráno za počítačom a píšem tieto bludy. Lebo sa mi nechce spať...
Aj toto som zažil, pokiaľ náš kapitán opäť bozkával vo svete nejaké tie predmety a čakal som na to, či mi televízia zaplatí aspoň časť z honorárov, ktoré mi od augusta nezaplatila. Nehovoriac o tom, že mi poslali niekoľko emailov, v ktorých písali, čo by som pre nich mohol urobiť. Nezaplatili... asi teda nebudem môcť...
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som myslel :)