Hokeju, teda tomu našemu som nikdy nejako veľmi nefandil. Sem tam som pozrel nejaké tie majstrovstvá, niektoré iba pre to, že som na nich niečo robil. Športový fanúšik veru nie som! Aj keď, našliapnuté som mal. Hrával som futbal, za dorast dokonca tretiu ligu. Ale vytriezvel som, keď som sa vrátil do svojho materského klubu v dedinke, či mestskej časti, kde som žil. "A-čko" sa kvôli prachom rozpadlo a vypadli do najnižšej súťaže. A my, dorastenci, sme ich mali zachrániť. Keď niekto hovorí, že korupcia v našom futbale nie je, veľmi klame. Často nám naši súperi hovorili, akí sme dobrí, ale v tej súťaži vyhrať nemôžeme. To by rozhodca neodišiel domov, keby sme my vyhrali. A tak som vody registrovaného športovca opustil a venoval sa škole. Ak sa to tak dá povedať. No, ale nakoniec som aj vyštudoval...
Späť však k tomu nášmu hokeju. Po mojej skúsenosti som na šport a fanúšikovanie zanevrel. Jasné, keď naši hrali hokej, či futbal a všetci v krčme pri pive sledovali ako to dopadne, sem tam som sa pridal. Ale že by ma to bralo, to nemôžem povedať. Roky šli a zrazu ma oslovili, aby som natočil film o našom veľkoklube v KHL. Nechal som sa ukecať. Vlastne, ani nebolo veľmi treba. Mám rád výzvy a toto bola teda pekná! Chceli sme urobiť niečo, čo je v zámorí úplne bežné. Natočiť film o fungovaní klubu. O jeho zázemí, o hráčoch a fanúšikoch. O tom, prečo by dali život za hokej. Tak, ako to spieva podobne slávna bratislavská kapela v znelke Slovanu - dušu dievčatám, život za hokej. Presne toto sme chceli ukázať.
Strávil som na zimáku v Bratislave nejeden deň. Pochodil som zázemie, kadejaké chodbičky, zistil som, ako sa vyrába ľad, aj to, kto má aké zaklínadlá pred zápasom. Dokonca nás pozvali na trip na Sibír. To bol neskutočný zážitok. Zaleteli sme až do Vladivostoku, popili veľa ruskej vodky a niečo aj natočili.
No niekde tam som mal pochopiť, že točiť film o fungovaní nášho klubu v KHL nemá zmysel. Nie teda kvôli hráčom. Skôr kvôli tomu, ako to v našom jedinom klube v KHL funguje. A z hokejom to teda má veľmi málo spoločné. Slová vtedajšieho trénera na adresu vedenia hovorili za všetko. Zaklincoval to súdruh premiér, keď šiel do Moskvy orodovať za Slovan. Vtedy už muselo byť každému jasné, že KHL s hokejom nemá veľa spoločné! Cestou po letiskách sme s producentmi žartovali, že presadneme do lietadla Pražského Leva. Na letiskách sme sa totiž míňali. Mali sme to urobiť. Filmu by to pomohlo! No napriek všetkému, čo sme si pri ňom vytrpeli, sa nám ho podarilo dokončiť. A odpremiérovať. Dokonca na štadióne. No to bolo asi tak všetko. Spojenie s hokejovým veľkoklubom nebolo najvýhodnejšie. A tak film upadol do zabudnutia skôr, ako ho mohol ktokoľvek vidieť. Vždy, uprostred sezony mi naše dobrodružstvo pripomenie kauzička, ktorá sa pravidelne objavuje. Nevyplatené odmeny hráčom.
Mal som vždy pocit, že funkcionári by mali rozumieť ako to funguje a ich snahou by malo byť vytvorenie čo najlepších podmienok pre tých, čo na športoviskách nechávajú ten svoj život. No u nás im skôr ide o to, aby mali plné vrecká. Šport je až na druhom mieste. Ak vôbec. Jediné, prečo moju športovo filmovú skúsenosť hodnotím pozitívne je, že som spoznal veľa ľudí, ktorým na tom športe naozaj záležalo. Či už to boli hráči, alebo členovia realizačného štábu. Ľudia, ktorí sa starajú o to, aby tí, čo nastúpia na modrú, mali všetko, čo potrebujú. Bez nich by ten slávny veľkoklub nemútil vody ani v našej extralige. Lebo peniaze nie sú všetko! Vždy si na nich spomeniem, keď sledujem hokej v telke. Len vďaka nim som trochu fanúšikom.