• Peter Kovacik

Ako som na Východ za šťastím išiel /Silvester/


Aby som to zhrnul hneď na začiatku, som nespoločenské hovädo, nemám rád oslavy, najradšej som sám a vôbec mi to nevadí. Po takomto začiatku už asi ani nie je o čom písať. Ale predsa len pár riadkov ešte pridám. Moja najdrahšia manželka hovorí, že život s umelcom nie je med lízať. Vraj všetci máme svoj svet. A v tom mojom veľa spoločnosti nepotrebujem... Keďže nám začal nový rok, čo sa stalo na tejto planéte už nespočetne veľa krát, chystalo sa u nás posedenie s priateľmi. Teda ja som nič nechystal. Aj to tak dopadlo. Ešte pred polnocou ma premohla únava, nie spoločenská, ale obyčajná a pekne krásne potichučky, zaľahol som do postele a prebral sa až druhý deň. Neviem, či som tým niekoho neurazil, ale nebudem sa tváriť, že by mi vadilo, ak áno. Proste, nemám rád oslavy! A Silvestrovské? Tým už vonkoncom nerozumiem. Veď je to deň, ako každý iný. Keby sme sa teraz všetci dohodli, že Nový rok začne 31.Augusta, aký by v tom bol rozdiel? To už môžem oslavovať každé ráno, ktoré sa preberiem...

Keďže teda začal nový rok a s ním prichádzajú aj nejaké predsavzatia a sebareflexia, tak môžem pokračovať aj ja. Nemám veľa kamarátov a takých, s ktorými si mám čo povedať, je ešte menej. Práve pre to si tých pár priateľov veľmi vážim. Sťahovanie do nášho zborovského bejs kempu mi aj z tohoto dôvodu nerobilo problémy. Nikoho tu nepoznám a ak to tak ostane, nebude mi to vadiť. Stretol som tu pár ľudí, s ktorými zdieľam podobné názory a to mi celkom stačí na to, aby som bol spokojný. Čo naozaj oceňujem, že to tu je taká diera, že tu nič nie je. A keď hovorím nič, myslím tým nič. Najbližšie mesto, aspoň trochu pripomínajúce našu hlavnú dedinu je odtiaľto sto kilometrov. Za domom mám pole, les a potom je už hranica. Neviem prečo, ale tie hranice ma priťahujú. Nad tým by som sa mal ešte zamyslieť. Aj moja drahá mi často hovorí, že som taký extrémista. Nespokojný s priemerom. Buď mám všetko, alebo nechcem nič. Opäť tie hraničné veci...

Často dostávam otázky, ako môžem robiť to čo robím a pritom byť taký nespoločenský? No, ide to. Zatiaľ. Aj keď teda v práci musím byť spoločenskejší, ako obyčajne. Bez ľudí to nejde. Na druhej strane, aj napriek tejto mojej antispoločenskej povahe, darí sa mi v mojej práci robiť aj pekné a zaujímavé veci. Možno sa ma ľudia chcú čím skôr zbaviť :) A čo vôbec neviem, je pchanie sa iným do zadnice. S tým súvisí aj to, že práce mám pomenej. Chýbajú mi základné spoločenské dovednosti... Na druhej strane, nebolí ma chrbát od toľkého poklonkovania...

Stačilo už citových výlevov na tento krát. Prajem vám všetkým všetko dobé! A keby sme sa náhodou niekedy stretli a ja sa nepozdravím, alebo si vás nevšimnem, nezúfajte. Nerobím to naschvál. Jednoducho som len nespoločenské hovädo. Mám to od narodenia a nechcem s tým nič robiť. Mne je takto dobre! Nech je teda dobre aj vám :)

Neodpustím si na záver pár viet z rozhovoru s mojou dcérou. Večer prišla ku mne do postele a začala vážnu tému, či sa nerozvediem s mojou drahou. Začali ju trápiť takéto veci, lebo jeden jej kamarát žije iba s maminkou. A tak mala pocit, že by sme v tejto veci mali vyložiť všetky karty. Nech nevznikajú nepríjemné prekvapenia. Po krátkom rozhovore uzavrela tému vetou: "Nerozveď sa s maminkou, kým ju budeš mať rád!"

Milá Dorka, toto ti môžem garantovať:) Až taký asociál zatiaľ nie som...

Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som myslel :)

#šťastienavýchode #peterkováčik #bardejov