• Peter Kovacik

Ako som na Východ za šťastím išiel /zborový spev v Zborove/


Bola sobota ráno a ja som ako už standartne vstal pred šiestou. Otvoril som okno, aby sa v dome trochu vymenil vzduch a uvaril som si čaj. Také moje tradičné vstávanie. Po nejakom čase browsovania internetom a zisťovaní, čo sa deje v okolitom svete sa ozval náš miestny dedinský rozhlas. Pozvýval nás na vystúpenie v zrekonštruovanom kostole sv. Žofie. Už som o ňom písal. Taká pekná stavba a celkom ma teší, že sa ju podarilo a darí dostávať do podoby, aby mohla byť užitočná ľuďom. Nie že by som mal chuť chodiť na miestne koncerty, ale započul som, že tam bude detský súbor. No a moja dcéra je hotová zo spievania a tancovania. Keď sa zobudila, oveľa neskôr ako ja, tak som sa jej opýtal, či by tam nechcela ísť. Pravdu povediac, myslel som si, že to je nejaký miestny folklórny súbor a keby tam poskakovali deti v krojoch, ju by to veľmi potešilo. Inak, rozhodla sa, že bude chodiť na tanečnú. A vôbec nebrala do úvahy skutočnosť, že by ju tam nemuseli zobrať. Prišla na skúšky a nikomu nedala šancu povedať nie. Dokonca ani nám :) Taká malá vsuvka...

Takže nasledovala tradičná sobota na dedine. Upratovanie dvora, ale iba trochu, lebo stále tam niečo staviame a prerábame, takže veľké upratovanie zatiaľ nemá zmysel. Kosenie trávnik a hry s deťmi. Po piatočnom športovom výkone som si zadovážil natiahnutý stehenný sval, čo neskutočne bolelo celú sobotu. Dokonca tak, že som z toho chytil mierne zvýšenú teplotu. Ale čo neurobíš pre svoju dcéru? Pred piatou sme sa obliekli a hybaj ho do starého kostola. Našťastie to máme z domu asi len dve ulice, takže žiadna diaľka. Prišli sme práve včas na to, aby sme si uchytili jedno z posledných voľných miest. Asi by ma nebavilo stáť tam... Z tej teploty som bol trošku posunutý do inej reality a nezobral som ani mobil, takže tradičná fotka z udalosti nebude. Ponúkam staršiu, z našej návštevy kostola.

Dorka sa nevedela dočkať, kedy už začnu spievať tie dievčatá. Ja som sa s priblblým úsmevom vyčarenom zvýšenou teplotou rozhliadal okolo seba a začínal som tušiť akúsi zradu. A potom to prišlo. Ocitli sme sa na Zborovskom minifestivale zborových spevov. A keďže toť nedávno sme slávili našu patrónku sedembolestnú, samozrejme šlo o náboženské piesne. Ako som tam tak sedel a počúval sprievodné slovo, môj úsmev sa stupňoval. Úprimne povedané, cítil som sa, akoby som si založil pod jazyk zázračný papierik. Sem tam ma navštívil prijemný fash back z doby, keď u nás na internátnej izbe bolo marihuany na tony. No držal som. Veď čo človek neurobí pre svoju dceru ?

Konečne začali spievať dievčatá z miestneho cirkevného zboru. Nie divčatá z miestneho ľudového súboru, ako som si myslel. A tak som si spolu s Dorkou vypočul tri moderné zborové piesne velebiace Boha. Po chvíľke sa Dorka otočila ku mne a opýtala sa, či Ježiško rozdáva deťom svoje hračky, lebo má pocit, že nosí viac autíčok ako bábik. A tak asi rozdáva zo svojho. Našťastie začala ďalšia skladba a ona prestala riešiť a počúvala. Dievčatá spievali trošku falošne, no možno som to počul iba ja. Predsa len, bol som pod vplyvom teploty :) Po detskom zbore vystúpil miestna matičný zbor. Ten sa mojej dcére až tak nepáčil. Spievali tam aj muži a ona mužov počúvať nechcela. A keď sa dievčatá nevrátili ani po ďalšom zbore, rezolútne vyhlásila, že ideme domov, lebo ju dospeláci nezaujímajú. Takto nejako skončil môj výlet za miestnou kultúrou. A bol som celkom rád, že odchod navrhla moja dcéra. Tiež som to tam už pomaly prestal dávať a k pocitu blaženosti neprispievala ani moja zvýšená teplota. Tak sme si to odkráčali domov a ja som pokračoval v kultúre pred telkou. Dopozeral som hokej...

Ale ako vidíte, aj kultúru na dedine máme. A na úrovni...

Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM.

Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som myslel :)

#šťastienavýchode #peterkováčik #bardejov