Po tom, čo sme sa ako tak udomácnili v Zborovskom bejskempe, prišla na pretras otázka domáceho zvieraťa. Samozrejme ako nevhodnosť takéhoto nápadu sme deťom deklarovali neexistenciu plota. Veď by nám náš prípadný domáci miláčik mohol kedykoľvek utiecť. To by nebolo dobré! No deti ploty neriešia. Ani tie domáce, ani tie na hraniciach. A tak sme počúvali dlhé hodiny o tom, ako by strašne chceli zvieratko. Stačila by aj mačička. V nejakej slabej chvíľke sme spolu s mojou drahou sľúbili, že na jar budú môcť mať mačku. No keďže naše deti vedia manipulovať aj s nami, ani som sa nenazdal a jedného pekného dňa došli domov, že majú mačičku. Síce zatiaľ nie doma, ale u jednej tety. No keď prídu z výletu, pôjdu si ju zobrať. Nejako som tomu nevenoval pozornosť, lebo však dohoda znela jasne. Prešiel však víkend, my sme sa vrátili z výletu a hneď večer bežali s babkou a maminkou k tete po mačičku. A tak sa u nás na dvore objavila Miňa. Také dostala mačička meno.

Čo však čert nechcel, Miňa zmizla hneď prvý deň. Predsa len, stále nemáme plot a mačka domáca sa rada túla. To bolo plaču! Večer jej pekne prichystali jedlo, veď aby nebola hladná, keď sa vráti. A mali sme šťastie. Vrátila sa. Dokonca prežila zimu, aj napriek tomu, že som rezolútne vyhlásil, že mačka domáca je domáca pre to, aby chytala myši na dvore a nie sa vyhrievala u nás doma. Vyrobili jej prístrešok a mačička rástla. Po istom čase nás navštívil zverolekár, lebo však treba sa o domáce zvieratko aj starať. A tu zrazu z mačičky bol kocúrik. To nahnevalo Dorotku, lebo ona chcela mačičku! Naše deti sa rozhodli ignorovať fakt, že doma máme kocúrika. A tak stále volajú kocúrika Miňa. Mňa osobne najviac pobavil fakt, ako dedko odmietal prítomnosť mačky na dvore. Veď k domu predsa patrí poriadny pes! A dnes je s Miňou najväčší kamarát. Dokonca sa s ňou, či s ním každému chváli. Náš kocúrik sa stal právoplatným členom rodiny. Nechýba pri ničom, čo sa na našom dvere deje. Všetko príde skontrolovať. Moje deti si posadnutosť mačkou vypestovali naozaj na vysokú úroveň. Keď sme nedávno chceli ísť na víkend do Bratislavy, navštíviť kamarátov a zahrať sa s nimi na ihrisku, môj syn ráno vstal z plačom. Bez Miňi on nikam nejde! Veď kto by sa mu o ňu postaral! A tak som musel nájsť kompromisné riešenie. Chtiac nechtiac, musel som mu vytlačiť fotku, ktorú si urobil na mobil a Miňa cestovala s nami aspoň na papieri. Večer, keď mu prišlo za ňou clivo, vytiahol fotečku a pozeral sa na ňu. Pomaly dobudovávame náš bejskemp a toho roku možno budeme mať aj plot. To samozrejme dedko trvá na psovi. No a moja dcéra by ešte chcela zajačika a bieleho koňa. Myslím, že sme so zvieratkami ešte neskončili...
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM.
Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som myslel :)