• Peter Kovacik

Ako som na Východ za šťastím išiel /bicykel/


Celý môj ošiaľ dvojkolesovým presunom na vlastný pohon začal niečo viac ako pred dvoma rokmi. Jedného pekného dňa prišla za mnou moja milovaná manželka, že by chcela bicykel. Vybrala si pekne. Taký klasický, mestský.

No a popri tom vybrala aj pre mňa. Trošku ma to zaskočilo, lebo dovtedy som na bicykli nesedel. Teda, nie že by som nesedel nikdy, ale naposledy som vlastnil dvojkolesový dopravný prostriedok asi keď som mal päť či šesť rokov.

Vtedy som dostal svoj prvý, Pionier 22. Jeho sedadlo bolo vo výške mojej hlavy, takže kým som nedorástol, neposadil som sa naň.


Situácia s kupovaním dopadla tak, že keď som ho zbadal, hneď som ho musel mať. Jeho dizajn ma dostal. Technicky to nie je nič výnimočné. Obyčajný trekový bajk. Ale pekný! No kupoval som iba ja. Moja drahá dodnes ten svoj nemá. Asi ešte nenastal vhodný čas :)

Odkedy ho mám, preháňam sa na ňom vždy, keď môžem. Jedného času som na ňom dokonca chodil aj do práce. Ráno o pol piatej som z Petržalky po hrádzi, cez Prístavný most smeroval do Ružinova každú moju rannú službu od apríla do novembra. A o pol druhej ráno zase naspäť domov z práce. Nakúpil som aj výkonné svetlá, lebo v noci to pár krát vyzeralo tak, že som ani netušil, kde je cesta

a mal som v niektorých prípadoch viac šťastia ako rozumu.

Po našom príchode do Zborovského bejs kempu som si povedal, že aspoň niečo tu pre mňa predsa len bude.

A to dostatok cestičiek, kade sa budem môcť preháňať na bicykli, keď už tu nemám čo robiť. Taký dokonalý relax pre mňa. A keďže tu naozaj nič nie je a po cestách jazdí minimum áut, tak mám skvelú asfaltku, ktorú pred voľbami dali zrobiť miestny poslanci, aby nahnali hlasy, iba pre seba. Niekedy majú tieto politické hrátky aj výhody. Takže okrem kaviarničiek, chodím tak zhruba do troch, sa môžeme stretnúť aj na miestnych komunikáciách. No pozor, ja jazdím vtedy, keď väčšina miestnej populácie zarezáva

v práci. Tým sa možnosť, že ma niekto stretne dosť znižuje. Keďže je to teda jadiná moja aktivita tu, tak som za ten čas, čo si užívam miestnu prírodu pekne zjazdil reťaz aj náboje na kolesách. Nuž a v servise mi povedali, že by som minimálne reťaz mal meniť tak po 1500 kilometroch.

Ja sa tu asi fakt veľmi nudím... /Takto vyzerali moje prevody z kolesa. Posledné dva rady som pekne zjazdil.

Už mi tak preskakovali zuby, že kolesá ani poriadne nezaberali. /


Ale ja si nezúfam a verím, že raz možno aj pre mňa v tomto kraji nejaká prácička bude a preháňanie sa na bicykli nebude mojou jedinou aktivitou na východnom pobreží.

Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM.

Tu sú niektoré z mojich ciest. Neviem, či je to dobré alebo nie, lebo si jazdím len tak pre radosť. Ale prešiel som už takmer všetky okolité kopčeky.





PS: na radu servisáka som si kúpil tachometer. Ale musím povedať, že to nie je bohvie čo. Keď som

si niektoré trasy nechal zaznamenať na telefón, ten som mal pekne vo vrecku a vôbec som netušil, ako rýchlo idem, ako dlho idem a neviem čo všetko . Teraz, keď mám tachometer, všetky údaje mám pekne pred sebou. A niekedy ma poriadne štve, že idem pomaly. Aj keď je to dokopca a v peknom protivetre. Ale mám pred očami tie čísla...

#bardejov #peterkováčik #šťastienavýchode