Milý čitateľ, keď píšem tento text, za oknami pučia stromy, zelenie sa tráva a zakvitajú prvé jarné kvety. No a s jarou je tu aj upratovanie. Na môj dnešný výlev som si vybral filmy, ktoré pomôžu nielen tebe milí čitateľ, ale všetkým nám spoločne si trošku poupratovať. Či už vo vzťahoch, hodnotách, alebo len tak, z nudy nad tým, čo tu píšem si môžeš povysávať. Aspoň niečo urob milý čitateľ!
Opäť sú to filmy, z ktorých si väčšiu časť mohol vnímať už v minulom roku/2015/, resp. už si ich mohol vidieť tento rok/2016/. Tak teda hneď z úvodu spomeniem dielko, ktoré vzniklo v neďalekom Nemecku. A to filmík, ktorý pojednáva o tom, čo by sa mohlo udiať, keby sa Hitler ocitol v dnešnej dobe. Tak akože zrazu. Filmík Je späť /David Wnendt/, je vtipnou úvahou nad touto otázočkou. Mňa to minulý rok veľmi pobavilo, keď som zazrel prvý trajler a prečítal som si k tomu nejaké anotácie. Dokonca som tento filmársky počin propagoval
a každému odporúčal. Nech si všetci pozrú, ako sa vtipne dá vyrovnať so svojou nie najružovejšou minulosťou. No dnes, keď píšem tieto riadky, sa mi to už také zábavné nezdá. Aj naše Slovensko zhnedlo. A už mi táto téma nepríde taká vtipná. Skôr to cítim ako tragédiu, ale našu. Lebo my by sme sa asi takto vtipne so svojou minulosťou nedokázali vyrovnať. Teda doteraz sme sa nevyrovnali nijako. A nie to ešte vtipne... Ale čo už, mor fašizmu, komunizmu a aj mečiarizmu je na každom z nás. Tak sa milý čitateľ skús zapozerať do menovaného dielka a porozmýšľaj.
A vyrovnávaj sa so svojou vlastnou minulosťou. Lebo začať treba od seba. Až potom budeme schopný sa vyrovnať všetci. Snáď to raz dokážeme. Držím nám všetkým palce.
Keď už som spomínal ten mor milý čitateľ, aj druhá snímka sa ho týka. Ja, olga Hepnarová /Tomáš Weinreb, Petr Kazda/, film o mladej slečne, ak sa to takto dá nazvať,
je o naozaj mladej /22/ dievčine. Tá sa pod ťažobou svojho súkromného tragického života rozhodne, že ukradne náklaďák-V3Sku a zabije ňou niekoľko ľudí. Za tento jej počin je ako posledná žena v bývalom Československu popravená. Toť k predstaveniu témy milí čitateľ. No nič nie je také jednoduché, ako sa zdá. Ani dej tohto dielka nie je takýto priamočiary, ako som opísal v predchádzajúcich riadkoch. Mladá dáma Olga, nežila najružovejší život. Domáce násilie, dokonca pohlavné zneužívanie, tyrania spolužiakov v škole, potláčaná homosexualita, toto všetko ju doviedlo k zúfalému činu. No ani ja a ani autor filmu – teda aspoň dúfam – nechceme jej čin týmto ospravedlňovať. Len ako som písal v riadkoch trošku vyššie milý čitateľ, treba sa vedieť vyrovnať s tým, čo máme doma a potom sa môžme vyrovnávať aj s dôležitejšími vecami. No a keďže za toho nášho krásneho socializmu tu neboli ani homoši, ani feťáci, nebola takmer žiadna kriminalita, okrem podvratných živlov, čo nechceli žiť v raji, tu boli vlastne všetci spokojní. Tak ako sa mohla na scéne objaviť deva, ktorú pohlavne zneužíval jej otec, týrali ju spolužiaci a ešte bola aj lesba?! Opäť odporúčam zapozerať sa a porozmýšľať milý čitateľ.
Posledný filmík o ktorom dnes niečo na pár riadkoch napíšem milý čitateľ je snímka, ktorú si sotva mohol vidieť. Ale aj tak mi nedá ju nespomenúť. Pri preberaní si svojich archívikov som narazil na jeden kraťas. 7 minútok. Viac tento filmík nemá.
Returns /Krzysztof Kadlubowski/ je filmík o nácviku štátneho pohrebu, resp. o prílete lietadla s pozostatkami 96 predstaviteľov poľskej vlády, prezidentského páru a niekoľkých ďalších významnejších poliakov, ktorí si chceli uctiť pamiatku obetí ruského vyvražďovanie poľskej armádnej elity v Katyni. Všetci dnes vieme, ako to dopadlo. A tak sa vo filmíku sedem minút pozeráme na to, ako vojaci nacvičujú vyberanie truhiel z vojenského lietadla, ktoré ich má priviesť domov. Sedem minút, kedy sa milí čitateľ môžeš ponoriť do svojich myšlienok. Mám rád takéto filmy. Hlavne preto,
že sú o niečom, čo v nich autor vôbec neukáže. Vidieť vo filme môžeš milý čitateľ len vojakov na letisku, ako dvíhajú
a ukladajú imaginárne truhly. A toto divadielko trvá sedem minút.
Tento čas ale stačí na to, aby si si mohol uvedomiť čokoľvek. Mám to odskúšané. Pozeral som to niekoľko krát a vždy som mal nad čím uvažovať. Vrelo odporúčam. Po upratovaní si pred vlastným prahom sa milí čitateľ môžeš vďaka tomuto filmíku ponoriť do svojho vnútra a upratať aj vo svojich útrobách.
Na záver som chcel aj na veselšiu tému. Ale asi to nepôjde. V čase, keď som pripravoval tento text, sa blížila aj uzávierka prihlášok na IGRICa. A tak som chcel zareagovať aj na túto udalosť. No kým som stihol čokoľvek napísať, dozvedel som sa, že jeden zo zakladateľov tohto ocenenia Štefan Vraštiak zomrel. Takže veselý záver sa nekoná. RIP Štefan Vraštiak.
Tento text vznikol na popud niečo vytvoriť pre časopis GAMBATY, kultúrneho zinu z bardejovska, nielen však len
o bardejovskej obskúrnej kultúre…